Tretí august je smutným dňom pre všetkých jezidov, špeciálne pre tých, ktorí žijú v severnom Iraku. Taktiež, pre nás všetkých, ktorí ich vidíme ako sa rozpamätávajú na tento deň. Pre tromi rokmi Islamský štát začal jezidskú genocídu, zatiaľ čo medzinárodné komunita stála bokom. Predtým jezidi už zažili 72 genocíd. Avšak toto je ich prvá v 21. storočí.
Jezidi
sú menšinová skupina, ktorá žije prevažne v oblasti severného Iraku. Pred
genocídou, ktorá sa stala 3. Augusta, 2014, veľa jezidov žilo v okolí
pohoria Sinjar, ktoré sa nachádza východne od Mosulu. Niektorí žili
v priľahlých dedinách alebo priamo v meste Sinjar. Títo ľudia boli
prinútení utiecť zo svojich domovov potom ako Islamský štát začal zaberať
územia, na ktorých žili a nezostal nikto, kto by ochránil týchto
bezbranných ľudí.
Bez
možnosti iného východiska, mnoho ľudí utieklo do pohoria Sinjar. Väčšinou išli
pešo, alebo doslovne utekali, kedže poväčšina jezidov nevlastní autá
a v pätách za nimi uháňal ISIS na Toyotách. Nemali žiadnu inú
možnosť, keďže ISIS obkľúčilo celé pohorie zo všetkých strán. Počas niekoľkých nasledujúcich
dlhých dní, ľudia boli bez vody, jedla, prístrešku, alebo druhého páru
oblečenia. USA, Spojené kráľovstvo a Austrália spustili niekoľko núdzových
padákov z lietadiel, ktoré obsahovali jedlo v plechovkách a vodu
pre ľudí, ktorí boli uviaznutí na Sinjare. Avšak tejto pomoci bolo príliš málo
a príliš neskoro. Niektorí sa k týmto padáčikom vôbec nedostali.
Všetci
boli zúfalí. V prvom rade z dehydratácie a hladu, ale taktiež
z toho, že nemali žiaden prístup k správam a nevedeli, čo sa
deje v ich domovoch a dedinách v okolí Sinjaru. Následne začali
prichádzať ľudia so správami, že ISIS berie ženy a deti do zajatia
a popravuje mužov hneď na mieste.
Piateho
augusta, 2014 Vian Dakhil, iracká poslankyňa za Kurdistan, mala reč
v irackom parlamente v mene jezidov, ktorí boli uväznení na pohorí
Sinjar. Povedala: „Prosím vás, pán hovorca, moji ľudia sú práve masakrovaní...
Počas posledných 48 hodín, 30 tisíc rodín bolo obkľúčených na pohorí Sinjar bez
jedla a vody. Zomierajú... Naše ženy sú brané do zajatia a predávané
na trhu s otrokmi... Zastavte tento masaker.“ Po tomto emocionálnom
prejave, plnom sĺz, Dakhil takmer skolabovala. Avšak, jej reč pritiahla
medzinárodnú pozornosť na hrozné zločiny páchané Islamským štátom na skupine
jezidov.
Dnes,
3. Augusta 2017, STEP-IN prispel malou exhibíciou do pamätného dňa genocídy
v tábore Dawoodyia. Pre nás v STEP-IN, to bolo jednou
z najsmutnejších skúseností z nášho času v Iraku. Pocit toho, že
sme úplne bezmocní a nemáme ako pomôcť týmto ľuďom v ich trápení, bol
zdrvujúci. Najmä vtedy, keď sme videli ľudí, ktorých osobné príbehy
z tohto dňa poznáme. Bolo veľmi ťažké vidieť malé deti s plagátmi
v rukách, na ktorých boli obrázky masových hrobov s telami ich rodín,
susedov a kamarátov, ktoré boli pridané na sociálne média Islamským
štátom. Taktiež mali vytlačené obrázky s fotkami mužov, ktorí boli
popravení Islamským štátom hneď na mieste. Dokonca sme videli aj obrázok, ako
rodičia držia v náručí ich dcéru s odťatou hlavou.
Neexistujú slová, ktoré by opísali túto hroznú skúsenosť, cez ktorú si jezidi museli prejsť. My sami nedokážeme pochopiť ich bolesť z toho, keď si spoločne pripomínajú tento deň genocídy. Môžeme sa o to len pokúsiť.
Počas výstavy som chcela urobiť krátky rozhovor s muchtarom (starostom) tábora Dawoodyia. Veľmi sa snažil, aby povedal aspoň zopár viet o tom, čo sa stalo v tento deň. No slzy mu začali tiecť po tvári. Ospravedlnil sa, ale už nemohol ďalej pokračovať. Jeden z našich zamestnancov skúsil dokončiť muchtárove slová. Avšak to isté sa zopakovalo. Spomienky sú pre nich stále príliš bolestivé. Jezidi si toho vytrpeli príliš veľa.
Pýtame
sa samých seba: Čo pre nich môžeme urobiť? Nie veľa. Ale to, čo spraviť môžeme,
urobíme. Našou úlohou práve teraz, medzi inými, je poskytovať všeobecnú
zdravotnícku starostlivosť ľuďom, ktorí žijú v tábore. Je nám jasné, že
toto je len kvapkou v mori, ale veríme, že ak týmto pomôžeme aspoň
niekoľkým ľuďom, tak v tom budeme pokračovať.
Nezáleží
na tom či sme kresťania, moslimovia, alebo jezidi, iračania alebo európania.
Všetci sme ľudia. A preto sa musíme správať ľudsky a pomáhať jeden
druhému najviac ako sa len dá, bez ohľadu na rozdiely, ktoré sú medzi nami.
No comments:
Post a Comment