Tretie výročie jezidskej genocídy

Tretí august je smutným dňom pre všetkých jezidov, špeciálne pre tých, ktorí žijú v severnom Iraku. Taktiež, pre nás všetkých, ktorí ich vidíme ako sa rozpamätávajú na tento deň. Pre tromi rokmi Islamský štát začal jezidskú genocídu, zatiaľ čo medzinárodné komunita stála bokom. Predtým jezidi už zažili 72 genocíd. Avšak toto je ich prvá v 21. storočí. 

Jezidi sú menšinová skupina, ktorá žije prevažne v oblasti severného Iraku. Pred genocídou, ktorá sa stala 3. Augusta, 2014, veľa jezidov žilo v okolí pohoria Sinjar, ktoré sa nachádza východne od Mosulu. Niektorí žili v priľahlých dedinách alebo priamo v meste Sinjar. Títo ľudia boli prinútení utiecť zo svojich domovov potom ako Islamský štát začal zaberať územia, na ktorých žili a nezostal nikto, kto by ochránil týchto bezbranných ľudí.

Bez možnosti iného východiska, mnoho ľudí utieklo do pohoria Sinjar. Väčšinou išli pešo, alebo doslovne utekali, kedže poväčšina jezidov nevlastní autá a v pätách za nimi uháňal ISIS na Toyotách. Nemali žiadnu inú možnosť, keďže ISIS obkľúčilo celé pohorie zo všetkých strán. Počas niekoľkých nasledujúcich dlhých dní, ľudia boli bez vody, jedla, prístrešku, alebo druhého páru oblečenia. USA, Spojené kráľovstvo a Austrália spustili niekoľko núdzových padákov z lietadiel, ktoré obsahovali jedlo v plechovkách a vodu pre ľudí, ktorí boli uviaznutí na Sinjare. Avšak tejto pomoci bolo príliš málo a príliš neskoro. Niektorí sa k týmto padáčikom vôbec nedostali.

Všetci boli zúfalí. V prvom rade z dehydratácie a hladu, ale taktiež z toho, že nemali žiaden prístup k správam a nevedeli, čo sa deje v ich domovoch a dedinách v okolí Sinjaru. Následne začali prichádzať ľudia so správami, že ISIS berie ženy a deti do zajatia a popravuje mužov hneď na mieste.

Piateho augusta, 2014 Vian Dakhil, iracká poslankyňa za Kurdistan, mala reč v irackom parlamente v mene jezidov, ktorí boli uväznení na pohorí Sinjar. Povedala: „Prosím vás, pán hovorca, moji ľudia sú práve masakrovaní... Počas posledných 48 hodín, 30 tisíc rodín bolo obkľúčených na pohorí Sinjar bez jedla a vody. Zomierajú... Naše ženy sú brané do zajatia a predávané na trhu s otrokmi... Zastavte tento masaker.“ Po tomto emocionálnom prejave, plnom sĺz, Dakhil takmer skolabovala. Avšak, jej reč pritiahla medzinárodnú pozornosť na hrozné zločiny páchané Islamským štátom na skupine jezidov.

Táto genocída má za následok obrovský počet mŕtvych a ešte viacej utečencov vo vlastnej krajine. Niektorí jezidi sa už vrátili do ich zničených domov, ale väčšina z nich naďalej zostáva v táboroch, ako napríklad v tábore Dawoodyia alebo Cabartoo, ktoré sa nachádzajú v kurdskej časti Iraku.

Dnes, 3. Augusta 2017, STEP-IN prispel malou exhibíciou do pamätného dňa genocídy v tábore Dawoodyia. Pre nás v STEP-IN, to bolo jednou z najsmutnejších skúseností z nášho času v Iraku. Pocit toho, že sme úplne bezmocní a nemáme ako pomôcť týmto ľuďom v ich trápení, bol zdrvujúci. Najmä vtedy, keď sme videli ľudí, ktorých osobné príbehy z tohto dňa poznáme. Bolo veľmi ťažké vidieť malé deti s plagátmi v rukách, na ktorých boli obrázky masových hrobov s telami ich rodín, susedov a kamarátov, ktoré boli pridané na sociálne média Islamským štátom. Taktiež mali vytlačené obrázky s fotkami mužov, ktorí boli popravení Islamským štátom hneď na mieste. Dokonca sme videli aj obrázok, ako rodičia držia v náručí ich dcéru s odťatou hlavou.

Neexistujú slová, ktoré by opísali túto hroznú skúsenosť, cez ktorú si jezidi museli prejsť. My sami nedokážeme pochopiť ich bolesť z toho, keď si spoločne pripomínajú tento deň genocídy. Môžeme sa o to len pokúsiť.

Počas výstavy som chcela urobiť krátky rozhovor s muchtarom (starostom) tábora Dawoodyia. Veľmi sa snažil, aby povedal aspoň zopár viet o tom, čo sa stalo v tento deň. No slzy mu začali tiecť po tvári. Ospravedlnil sa, ale už nemohol ďalej pokračovať. Jeden z našich zamestnancov skúsil dokončiť muchtárove slová. Avšak to isté sa zopakovalo. Spomienky sú pre nich stále príliš bolestivé. Jezidi si toho vytrpeli príliš veľa.

Pýtame sa samých seba: Čo pre nich môžeme urobiť? Nie veľa. Ale to, čo spraviť môžeme, urobíme. Našou úlohou práve teraz, medzi inými, je poskytovať všeobecnú zdravotnícku starostlivosť ľuďom, ktorí žijú v tábore. Je nám jasné, že toto je len kvapkou v mori, ale veríme, že ak týmto pomôžeme aspoň niekoľkým ľuďom, tak v tom budeme pokračovať.

Nezáleží na tom či sme kresťania, moslimovia, alebo jezidi, iračania alebo európania. Všetci sme ľudia. A preto sa musíme správať ľudsky a pomáhať jeden druhému najviac ako sa len dá, bez ohľadu na rozdiely, ktoré sú medzi nami.